História

Prvé zmienky o nevidiacich máme zo staroveku. Uvádza sa tam, že mnohé rodiny sa svojich nevidomých detí úmyselne zbavovali. V stredoveku zase posielali svoje nevidiace deti po žobraní alebo zarábať si na živobytie spevom, hrou na hudobnom nástroji, prípadne prosiť o milodary. Nevidiaci ľudia boli na ťarchu rodine i spoločnosti.

Zmeny voči nedôstojnému postaveniu nevidiacich zaznamenávame až v 18. storočí vo Francúzsku. Pričinením významných francúzskych osobností začali vznikať prvé ústavy pre nevidiacich najprv vo Francúzsku, neskôr aj v okolitých krajinách.

Začiatky systémovejšej, inštitucionálne koncipovanej starostlivosti o nevidiacich na Slovensku siahajú do začiatku 19. storočia. V roku 1825 založil Jozef Rafael Beitl prvý ústav pre slepých, ale nová inštitúcia po roku presídlila z Bratislavy do Budapešti. =Ústav Jozefa Rafaela Beitla Starostlivosť o zrakovo postihnutých sa na Slovensku takmer na jedno storočie úplne zastavila.

Remeselný ústav pre slepých vznikol v Prešove až v roku 1913. Pre nevyhovujúce priestory bol v roku 1923 premiestnený do Levoče pod názvom Súkromný mužský dielenský ústav. Ten sa začlenil do Československého štátneho ústavu pre slepcov so sídlom v Levoči, aby sa vzdelávanie a následná príprava nevidiacich na povolanie riešila v jednotnom systéme výchovy. Vyučovalo sa tu košikárstvo a kefárstvo a majstri museli svoje výrobky predávať na trhoch, aby na seba zarobili. Chovanci sa učili vypletať košíky tŕstím, vyrábať ryžové metly, zhotovovať štetce, kefy, koše, pletený nábytok, pletené a prútené výrobky pre domácnosť. Výučná doba trvala tri až štyri roky a končila sa tovarišskou skúškou. Dievčatám nebola táto praktická výchova umožnená z kapacitných dôvodov. Éra levočského slepeckého ústavného zariadenia trvala štrnásť rokov. V roku 1937 bol ústav premiestnený do Báhoňa a zlúčil sa tamojšou ústavnou inštitúciou pre zrakovo postihnutých. Levočskí učitelia však bojovali za zriadenie odbornej školy pre nevidiacich vo svojom meste.

Zemský spolok pre pečlivosť o nevidomých obnovil svoje aktivity po skončení vojny pod zmeneným názvom Spolok pre starostlivosť o nevidomých na Slovensku. Prioritami spolku bolo rozšíriť možnosti a formy učebných odborov pre zrakovo postihnutých a vytvárať nevidiacim a slabozrakým pracovné príležitosti v priemyselných podnikoch a závodoch. Povereníctvo školstva a osvety vyhovelo žiadosti spolku a v roku 1947 bola otvorená Štátna odborná škola pre slepcov v Levoči. Vyučovanie sa začalo 1. septembra 1947 v starom meštiackom kupeckom dome na námestí. (V tejto budove sa v súčasnosti nachádza Základná umelecká škola v Levoči.) =Stará škola Spolu 31 žiakov malo možnosť vyučiť sa v troch učebných odboroch – košikárstvo, kefárstvo a ženské ručné práce, ktorý sa neskôr zmenil na tkáčsky odbor. Postupne pribúdali ďalšie učebné odbory – čalúnnik, knihár, zámočník, spracovateľ prírodných pletív, technicko-administratívny pracovník. Ako posledný bol zriadený učebný odbor obchodná prevádzka. V budove na námestí neboli vyhovujúce podmienky na vyučovanie, rovnako aj na dielenskú činnosť. Chlapci boli ubytovaní v minoritskom kláštore a dievčatá v terajšej základnej škole pre nevidiacich, kde sa spoločne stravovali. Situáciu mohla vyriešiť jedine výstavba novej školy s dielňami a internátom. V roku 1971 bola slávnostne daná do užívania nová budova školy, ktorá svojmu plánovanému účelu slúži dodnes.